Je zvláštne, že maďarský nacionalizmus dokáže na internete získavať svoj priestor a ak prekračuje hranice, je ťažké Facebooku uviesť, o čo vlastne ide. Facebook to vlastne ani nezaujíma. Podobne, ako ho nezaujímajú nebezpečné profily predátorov, pedofilov, vážne previnenia a falošné reklamy s falošným investovaním.
Na Faceboou sa objavuje množstvo stránok s rôznym obsahom. V posledných rokoch sa popularite tešia rôzne stránky venované zabudnutým miestam, nádherným kútom sveta a ak sa náhodou objaví snímka nejakého slovenského hradu, môžete si byť istí, že pod takouto fotografiou, bez ohľadu na to, o aký hrad ide, objavíme niekoľko provokácií. V posledných dvoch rokoch sú to predovšetkým maďarské mená a maďarsky vyzerajúce profily, ktoré celý svet upozorňujú na to, že na snímke nie je slovenský hrad, ale maďarský.
Aj v prípadoch, kedy sa o hrad postarali poľské kniežatá, alebo základy stáli od čias Veľkej Moravy, vidíme automaticky profily, ktoré všetkých na celom svete upozorňujú, že ten hrad nepostavilo Slovensko a Slováci, ale Maďari. Vzhľadom na nie dokonalý preklad do angličtiny ich vyjadrenia smerom k medzinárodnému publiku pôsobia, akoby nešlo o žiaden štátny útvar Uhorsko, alebo Rakúsko-Uhorsko, ale o „HUNGARY“, čiže Maďarsko.
Investícia je veľmi silná
Investícia času a úsilia je mimoriadne silná. Existuje niekoľko profilov, ktoré vidíme ako tie najakčnejšie. Následne existuje mnoho ďalších, ktorí investujú čas do toho, aby rozhoreli nenávistné vášne. Bez vyzvania sú to často prvé komentáre na rôznych zahraničných stránkach, ktoré publikum upozorňujú na to, že Slováci a Slovensko si niečo privlastnilo. Bez vyzvania upozorňujú všetkých na to, že ide o „maďarské kultúrne dedičtvo“. Najčastejšie to vidíme na fotografiách Oravského zámku, ktorý vzhľadom na svoju atraktivitu a pôsobivý vzhľad zaujme aj v zahraničí. Zdá sa však, že najviac pochopenia majú predovšetkým rumunskí používatelia Facebooku. Tí sa totiž stretávajú s niečím podobným.
Aj rumunské pamiatky a fotografie, ktoré ich zachytávajú, sú pod rovnakým útokom podivných maďarských účtov, ktoré priam automatizovane a s veľkou vervou presviedčajú ostatných, že to je v skutočnosti maďarské bohatstvo, maďarská zásluha a maďarské dejiny.
Pisatelia týchto provokácií, ktoré neraz neváhajú upozorňovať celý svet v anglickom jazyku na akési krivdy, Trianon, Slovensko nazývajú s hanlivým podtónom „Drotária“, neraz získavajú lajky aj zo zahraničia, pretože vyjadrenia týchto podivných účtov zoberú vážne. Pochopiteľne, takéto nacionalistické nevyžiadané komentáre, ktoré postupujú svoje argumenty a svoje konkrétne obdobie, ponižujú Slovákov ako národ neschopný, prípadne národ bez histórie, ak sme vznikli až v roku 1993 (obľúbený argument, ktorým sa svetu tlmočí, že nemáme dejiny), vychádzajú z výberu. Pisatelia si vyberajú len to obdobie, v ktorom majú dejiny zdokumentované. Neuvádzajú porážky a zlyhania, pôvod svojich kmeňov a dôvody, pre ktoré zostali tam, kde sa usadili. Neuvádzajú ani spôsob, akým sa usadzovali a zmenili z kočovných výbojných až lúpežných kmeňov na usadlíkov, roľníkov, pestujúcich svoje plodiny.
Národ zveľaďujúci a udržiavajúci pôdu. Celé podivné ťaženie tohto maďarského nacionalizmu má zvláštnu pachuť, ktorá si vyberá len určité fakty z dejín a tlmočí ich svetu pod fotografiami. Fotografia Bojnického zámku možno len chcela upozorniť ľudí tam vonku, ako krásnou táto pamiatka je. No provokácie od našich južných susedov prichádzajú bez vyzvania. Už nie je témou krásna architektúra, ale tému menia na to, že „je to maďarská pamiatka, ktorú postavili Maďari a maďarská šľachta za čias maďarského pána XY…“ a diskusia už nie je o kráse pamiatky. Už je o zlodejine, pretože Slováci niečo Maďarom ukradli. Nešťastný preklad štátneho zriadenia Uhorsko, ako aj súčasný názov Maďarska, má žiaľ v angličtine ten istý nešťastný výraz „Hungary“ a vďaka nemu sa na dezinformačnej scéne dá v zahraničí taktiež narábať so slovami tak, aby vo výsledku pôsobili ako krádež územia pôvodného „Maďarska“.
Mnohí Slováci pod takýmito príspevkami premýšľajú nad možnosťou, či sú vôbec profily skutočnými. Hybridná vojna ruských profilov, ktoré presviedčajú neustále svet o tom, že Ukrajina je plná nacistov a nahrávajú body invázii sa už neraz ukázali ako automatizované systémy, ktoré dokonca nešťastne zareagujú na otázky. Prezradia tak, že pisatelia nie sú skutoční ľudia. Nikto normálny by azda neinvestoval toľko času a vlastného života do usilovnosti podivného boja a presvedčovania celého sveta, že tí svinskí Slováci niečo ukradli Maďarsku a odmietajú to vrátiť.
Ak sú profily skutočné a ľudia, ktorí za nimi stoja, naozaj sledujú všetko, čo o Slovensku vyjde na medzinárodnej pôde, potom je to smutné. Veľmi smutné. Žiaľ reálne. Niečo podobné sme totiž roky videli zo strany Ruska na internete proti Ukrajine. Presvedčovanie, že nároky na ukrajinské územie a nerastné suroviny sú adekvátne a že Ukrajina potrebuje oslobodiť od vymyslených nacistov…
Čo nám nenapadlo a snáď ani nenapadne?
Nikomu na Slovensku nenapadlo niečo podobné. Vliezť na všetky zahraničné príspevky so súčasnými maďarskými pamiatkami a vyvreskovať, vyplakávať, že ide o územie našich predkov, ktoré široko ďaleko bolo obkolesené slovanskými národmi a ktoré predkovia súčasných Maďarov ako kočovný národ z Ázie, obsadil a usídlil sa tam. Takéto hlúpe počínanie by nemalo veľmi zmysel a ani žiaden výsledok. je to to isté, ako keby sme vyrazili vrieskať na poľské stránky a všetko s fotografiami hradu Niedzica, lebo v určitom období šlo o naše územie. Výsledok? Len rozhorené vášne a premrhaný čas, ktorý sa dá žiť aj inak. Ďakujeme, neprosíme.
Druhá vec, ktorá snáď nikomu nenapadne, je nežiadať súčasných politikov pri moci, aby vec akokoľvek riešili. Toľko neschopnosti, amaterizmu a primitivizmu totiž pôsobí na smiech ešte aj na druhej strane planéty. Prejavy súčasnej vládnej moci nech čo najviac nevychádzajú za hranice, v tom sa asi zhodneme.
